Minulý týždeň priniesol na finančné trhy niekoľko pozoruhodných udalostí. Tou prvou bolo bezpochyby zasadanie dvadsiatich najvyspelejších krajín sveta G20 v Londýne. Očakávania boli nastavené vysoko, médiá (často opisujúce jeden od druhého) anticipovali revolučné a hlavne rýchle riešenia na zložité a dlhodobé problémy. Z pohľadu organizátorov sa jednalo o logisticko-bezpečnostnú situáciu porovnateľnú snáď jedine s olympijskými hrami...
Dosť však zábavy. Neviem ako to vnímajú čitatelia, ale podľa môjho názoru boli závery celého jednania skôr tristné. Prísľub o niečo viac než jedného bilióna dolárov na podporu svetovej ekonomiky je vo svetle amerického plánu na odkúpenie vlastných „toxických“ aktív v objeme 1,3 bilióna dolárov trochu smiešny. Nehovoriac o tom, že väčšia polovica aj tak bude použitá na financovanie Medzinárodného menového fondu, časť na podporu voľného obchodu a časť na tzv. „special drawing rights“ – umelú menu používanú pre zúčtovanie niektorých transakcií v rámci MMF. Skutočná podpora ekonomík sa tak scvrkla skôr na sľuby a prehlásenia, než na reálne peniaze.
Čo však na summite zaznelo úplne explicitne bola „potreba“ silnejšie a tesnejšie regulovať tých prekliatych finančníkov, hlavne tých niekoľkých (ešte zostávajúcich a funkčných) hedge-fondov. Je až komické, ako sa v zásade všetci politici (na čele s Nicolasom Sarkozym a Angelou Merkelovou) snažia vymedzovať proti finančnej komunite.... teraz, keď je to politicky výhodné. Zabúdajú však pritom na jednu veľmi dôležitú vec – vinníkom súčasného marazmu nie sú banky alebo hedge-fondy.Tie sú z definície podnikateľskými subjektmi, ktorých primárnym cieľom je tvorba zisku pri aktívnom využití trhových podmienok. Niekto však tieto podmienky musí nastaviť, a banky ani hedge-fondy to nie sú. Úrokové sadzby stanovuje centrálna banka (politicko-ekonomický) orgán, regulácie prevádza štátom určený regulátor, dozor taktiež. Zákony a vyhlášky pripravujú a schvaľujú zákonodárcovia. Iste, dá sa namietať, že zákonodárcovia sú v tomto ohľade vystavení lobbystickej kanonáde finančného sektora, ale nikto ich predsa nenúti tieto názory počúvať. Dávať od zodpovednosti ruky preč – keď „sa to nedarí“ – je extrémne zbabelé.
Pokračujúca orwelizácia bankového sektora je tak veľmi nebezpečným precedensom. Vstup štátu ako nehmotnej entity do podnikateľských subjektov bez jasnej zodpovednosti voči investorom znamená prelomenie niekoľkých tabu. A okrem iného to tiež signalizuje, že veci ako bankové tajomstvo, diskrétnosť a nedotknuteľnosť majetku je v mnohých ohľadoch vecou minulosti.
Ako čerešnička na torte potom môže pôsobiť správa, že švajčiarska zakázala svojim privátnym bankárom cesty mimo Švajčiarska v obave, aby neboli zatknutí. Všetky nutné stretnutia sa musia realizovať na území Švajčiarska, tie nenutné je doporučené riešiť buď telefonicky alebo prostredníctvom emailu. Nie je asi na mieste špekulovať o tom, nakoľko sa stretla s nelegálnymi alebo takmer nelegálnymi praktikami pri daňovej optimalizácii výnosov u svojich zákazníkov. Línia je v týchto prípadoch veľmi tenká a veľa krát záleží na výklade toho ktorého regulátora. Už teraz však profesia bankára dosahuje čo do povesti úrovne čašníkov či taxikárov. Pokiaľ to takto pôjde ďalej, budú sa na nich za chvíľu usporiadať parforsné hony...
Pekný týždeň prajem,