Boli časy, keď sa politici domnievali, že obchodné nerovnováhy sa týkajú len Ameriky a Číny. Tento názor postupne dostával trhliny a po páde Brothers ho už z oficiálnych miest nepočujeme. Na prvý pohľad je pritom pravdivý. Až do krízy bol bežný účet eurozóny zhruba vyrovnaný, čo bolo v príkrom rozpore s USA. Európa sa však zdala vyrovnanejšia len preto, že obchodný prebytok Nemecka kompenzoval deficity ostatných krajín – najmä Španielska, ale i Francúzska, Grécka, Talianska a Portugalska. A nejde o malé čísla – španielsky deficit bežného účtu bol druhý najväčší na svete (po USA), Nemecko zasa malo druhý najväčší prebytok (po Číne). Spoločná mena pritom umožnila, aby tieto rovnováhy bez povšimnutia rástli, pretože eliminovala riziko menovej krízy.
Nová globálna ekonomika musí byť založená na tom, že krajina s vysokými úsporami, ako Čína a Nemecko, musí viac utrácať a znížiť svoje obchodné prebytky. A recesia ich k tomu drastickým spôsobom núti – prebytok bežného účtu Nemecka sa kvôli prepadu exportu prudko znižuje. Stabilizujúca je i fiškálna politika. Rozpočtový deficit Nemecka by mal vzrásť zo súčasných 4 % na 6 % v roku 2010. Vďaka tomu spotrebitelia udržujú svoje výdaje, pretože väčšina z nich má stále zamestnanie. Podobne pôsobí i systém prechodu na štátom dotovanú skrátenú pracovnú dobu. Tá však zároveň stojí v ceste reštrukturalizácii ekonomiky, pretože podporuje tradičné odvetvie.
Vládni predstavitelia dúfajú, že tieto kroky pomôžu ekonomike dostať sa cez najhoršie obdobie a vrátiť sa k rastu ťahanému exportom. A niektorí ekonómovia upozorňujú na to, že orientácia na spotrebu bude pomalá – jeden z nich poznamenáva, že proste „nejde dať elektrárňu do supermarketu“. Na opätovnom raste exportu taktiež závisí vyrovnanosť budúcich rozpočtov.
Slabý dopyt je pritom do značnej miery dôsledkom orientácie na exporty. Tie vyžadujú nízke produkčné náklady na udržanie konkurencieschopnosti, čo vedie k tlaku na menší rast miezd. Preto v Nemecku dochádzalo k dlhodobému poklesu podielu miezd na HDP a následne k poklesu podielu spotreby na HDP až na 56 % (čo je znateľne pod 70 % v USA). Podobne fungovalo zvyšovanie DPH.
Orientáciu na domácu spotrebu podľa ekonómov taktiež zhoršujú faktory ako dlhá doba potrebná na založenie novej firmy či nemecké rovnostárstvo v oblasti odmeňovania, ktoré vedie k vysokej úrovni miezd. Teraz môže Nemecko vnímať krízu ako dôkaz toho, že spoliehanie sa na služby a finančníctvo je naivné a následkom toho zosilniť svoju závislosť na priemysle a exportoch. Tí viac mysliaci by ale mohli učiniť ten záver, že kríza čiastočne pramení z nesprávneho použitia ich úspor. Môžu tak dosť dobre prísť i na to, že by bolo lepšie, keby ich utratili, než aby investovali do toxických aktív.
(Zdroj: The Economist)