Peking má v reakcii na spomaľujúcu sa ekonomiku v súčasnosti na výber medzi keynesiánskou a rakúskou ekonómiou. Investori sa ale snažia dať všetky ideológie bokom a sústredia sa skôr na reálne fungovanie ekonomiky. Všetky predstaviteľné možnosti politického riešenia problémov čínskej ekonomiky majú svoje nedostatky a diktovanie politiky vláde je to posledné, o čo by sme mali záujem. Voľba čínskej vlády, či stimulovať ekonomiku alebo nie, je pre nás voľbou medzi maximalizáciu rastu HDP a vytváraním trvalo udržateľného bohatstva.
Čína má v prvom rade veľký problém nadmernej kapacity. Medzinárodný menový fond odhaduje reálne využitie kapacít na sotva 60-percentnej úrovni, čo je dôsledok minulých nadbytočných investícií. Súčasné spomalenie hospodárskeho rastu už pocítilo veľké množstvo firiem a zamestnancov, aj keď ešte nedošlo k výraznému poklesu HDP (pokiaľ teda veríme oficiálnym čínskym štatistikám).
Ak štát zásobuje trh dodatočnou kapacitou pri jej súčasnom, 60-percentnom využití, táto nová kapacita nebude nielenže vytvárať žiadny zisk, ale tiež spôsobí tlak na návratnosť existujúcich kapacít. Pre súkromný sektor, ktorý sa snaží o maximalizáciu ziskov, nemá zmysel investovať kapitál do takéhoto trhu, nehovoriac o tom, že v súčasnosti sám prechádza procesom znižovania zadlženia.
Ak sa čínska vláda rozhodne pre stimuláciu masívnym investovaním (ako to urobila už v roku 2009), tak je veľká šanca, že HDP bude rásť na úkor návratnosti z investícií. Výnosy čínskych akcií budú veľkým sklamaním, presne tak ako tomu bolo za posledné 2 alebo 3 roky. Ak sa rozhodne neurobiť nič, súčasné spomalenie sa ešte viac zhorší a celé to môže skončiť katastrofou. V takomto prípade bude veľká časť bohatstva zničená v krátkom časovom horizonte. Tento katastrofický scenár by ale na druhej strane mohol vytvoriť zaujímavé príležitosti pre investorov do čínskych akcií.
Tyler Cowen je profesorom ekonómie na George Mason University.
(Zdroj: The New York Times)