Porušilo. Vyhlášení svrchovanosti SR 17.6.1992 bylo v rozporu s tehdejší Ústavou a federálními zákony. Kdyby se tehdy Havel jako vrchní velitel armády ČSFR měl řídit platnými zákony, tak by poslal do Bratislavy vojáky, hlavní aktéry by dal zavřít a vyhlášeni svrchovanosti by Federální vláda označila za neústavní a nelegální. Naštšetí však Havel i vláda ČSFR byli realisté. Referendum o nezávislosti Skotska bylo také neústavní a to až do té doby, než Londýnská vláda pragmaticky souhlasila s provedením referenda a soustředila se radši na kampaň vysvětlující voličům všechny argumenty pro a proti. To na rozdíl od Španělské vlády. Na i-netu najdeš info o historii a pokusech o samostatnost bezpočet. Je to slovensky, ale líbí se mi myšlenka p.Chmelára o děni v Katalánsku: Cituji... Katalánsky nárok na nezávislosť nie je problém právny (právo národov na sebaurčenie mu to jasne garantuje), ale politický. Oprávnenou námietkou je, že Katalánsko rozhodlo o referende jednostranne – na rozdiel od Škótska, ktoré sa dohodlo s centrálnou britskou vládou. Ibaže španielsky premiér nemal žiadnu snahu sa dohodnúť. Argumentoval tým, že španielska ústava s takouto možnosťou neráta – nuž ale s ňou neráta ani britská legislatíva, a predsa mal Londýn záujem dohodnúť sa. Španielsky premiér Rajoy dialóg s Katalánskom nikdy nechcel a neotvoril, odmietal nielen akékoľvek referendum, ale aj prerozdelenie kompetencií smerom k regionálnej vláde. Okrem toho – odvolávať na rozhodnutie ústavného súdu o protiústavnosti referenda je tak trochu výsmech, keďže členmi tohto orgánu sú výlučne zástupcovia madridského establishmentu, socialistov a ľudovcov. Olej do ohňa prilial aj včerajší televízny prejav španielskeho kráľa, ktorý namiesto toho, aby upokojoval situáciu, ešte viac ju vyostril, zaútočil na katalánsku vládu, podľa niektorých pozorovateľov dokonca nepriamo pohrozil vojenským pučom, no ani slovkom neodsúdil policajné násilie. A zatiaľ v Bruseli si stále neuvedomili, že v Barcelone sa bojuje o budúcu podobu a možno vôbec o budúcnosť EÚ. Ak nepochopia, že ich sen o centralizovanej ríši sa rúca a že politické zjednocovanie musí prebiehať zdola, že demokratickú túžbu po hlasovaní nemožno utopiť v krvi, potom kopú hrob sebe, únii a možno aj španielskej monarchii. Oveľa frekventovanejším heslom v Barcelone ako nezávislosť sú dnes totiž nápisy: „Nech žije republika!“
hb
