„Prístup japonskej centrálnej banky k tzv. kvantitatívnemu uvoľňovaniu (quantitative easing) v okamihu, kedy úrokové sadzby boli veľmi blízko nule, pripomínal predajcu ovocia ktorý – neschopný predať viac než 100 jabĺk denne za cenu 100 jenov – vyloží na policu ďalších 1000 jabĺk a keď to nezaberie, pridá ešte ďalších 1000. Pokiaľ sa nezmení cena, nie je najmenší dôvod, aby sa správanie spotrebiteľa zmenilo – predaj jabĺk sa „zasekne“ na zhruba 100 kusov denne, aj keby predajca na policu krásne poukladal tých istých jabĺk povedzme 3000. Zhruba takto sa dá popísať príbeh „kvantitatívneho uvoľňovania“, ktoré nielen, že neprinieslo očakávané ekonomické oživenie, ale tiež nezabránilo poklesu cien aktív trvajúce až do roku 2003.“
Richard Koo, „The Holy Grail of Macro Economics: Lessons from Japan’s Great Recession“ (John Wiley, 2008).
V tejto knihe autor nijako nezastiera, že fiškálny kráľ je nahý. Zníženie úrokových sadzieb v Japonsku na nulu, len krátko po spľasknutí vtedajšej bubliny, nemalo na ekonomiku v zásade žiadny vplyv. Dôvodom bol fakt, že v tzv. bilančnej recesii, kedy sú firmy viac či menej rozhodnuté splácať svoje dlhy stoj čo stoj si prosto požičiavať nebudú, ani keby to bolo hyper-výhodné.
V priebehu 90. rokov minulého storočia hrubý domáci produkt Japonska rástol, napriek prepadu cien aktív v objeme 1,5 triliónu jenov. Tento pokles je rovný HDP vyprodukovanému Japonskom za tri roky. V najnižšom bode „Veľkej depresie“ prišli vtedy Spojené štáty o ekvivalent ročného HDP. Súčasne však došlo k poklesu HDP o 45% a nezamestnanosť dosiahla 25%. Počas „skrátenej dekády“ Japonska však nezamestnanosť nikdy neprekročila 5,5%. Ako sa im podarilo uniknúť? Jednoducho – japonská vláda vydávala ďalšie a ďalšie dlhopisy a utrácala úspory súkromného sektora na udržanie HDP.
I keď sa to môže zdať nemilé, v tomto okamihu asi vlády nemajú mnoho alternatív a budú musieť nastúpiť na miesto súkromného sektora. Akokoľvek však napríklad nedávny krok Bank of England v zmysle „kvantitatívneho uvoľňovania“ môže vyzerať hrdinsky, niekde nie je napísané, že tiež uspeje. Pokiaľ by BoE naozaj dodržala svoj sľub a „uvoľnila“ sa v objeme až 150 miliárd libier s tým, že 100 miliárd by bolo vyhradených na nákup britských štátnych dlhopisov (tzv. Gilts), BoE by efektívne kupovala 2/3 rozpočtového deficitu rokov 2009/2010, a to len ťažko predstavuje ľahkú úlohu. Tento deficit sa však v rokoch 2010/2011 nepochybne ďalej zväčší, a len ťažko poklesne o nejaký výrazný objem v rokoch 2013/2014. Aj potom bude tento schodok na 8% a bude sa jednať o najhoršie číslo v povojnovej histórii Veľkej Británie, minimálne do okamihu vypuknutia súčasnej ekonomickej a finančnej krízy. Na jednej strane teda máme krátkodobého kupujúceho štátneho dlhu (Bank of England), na strane druhej potom oveľa väčšieho dodávateľa – firmu s názvom Veľká Británia s.r.o.
Máme sa na čo tešiť...
Prajem pekný týždeň.