Mexiko už od roku 1938 patrí medzi krajiny, ktoré majú svoj ropný priemysel úplne uzavretý. Ústava totiž zakazuje súkromným spoločnostiam vlastniť čo i len jeden barel ropy. Jediné právo na ťažbu má štát, ktorý pôsobí v tomto odvetví prostredníctvom svojho podniku Petroleos Mexicanos (Pemex). Pemexu, ako jedinému podniku ťažiacemu ropu a plyn v Mexiku, sa po objavení bohatého ložiska v oblasti Cantarell skutočne darilo, vyťažené objemy sa ešte v roku 2003 pohybovali na úrovniach okolo 3,4 milióna barelov za deň. Odvtedy ťažba začala prudko klesať až na súčasné úrovne okolo 400 tisíc barelov denne. V roku 2005 tvorili výnosy z ropy a zemného plynu až 41% vládnych príjmov, dnes padajú k 31 percentám. Štátny monopol už nedokáže produkovať dostatok zdrojov na pokrytie potrieb štátu a politici sa tak začínajú obzerať po ďalších možnostiach.
Súčasný prezident Enrique Pena Nieto už v auguste tohto roku avizoval veľkú reformu ropného priemyslu (tzv. The Grand Transformation) a do konca roka má Kongres prijať ústavný dodatok na otvorenie ropného sektora pre zahraničné investície. Energetická reforma je najdôležitejším bodom jeho programu. Dodatok by mal obsahovať 3 základné ustanovenia. Po prvé - ropa a zemný plyn na území štátu zostávajú vo vlastníctve „ľudu“ (t.j. štátu), po druhé – Mexiko nebude udeľovať žiadne výnimky, čo sa týka práva vlastniť pôdu, v ktorej sa nerastné suroviny nachádzajú, a po tretie – Kongres bude určovať politiku a rozhodovať o budúcnosti čierneho zlata vyťaženého na území Mexika. Výsledkom teda ani zďaleka nebude prostredie, ktoré je nastavené u najbližšieho suseda, v USA. Podmienky, ktoré sa týmto dodatkom príjmu, budú skôr pripomínať prostredie ropného priemyslu v Brazílii alebo v Nórsku. V týchto krajinách tiež pôsobia primárne štátne ťažobné spoločnosti, no na rozdiel od Mexika vítajú aj zahraničný kapitál pre investície do prieskumu a rozvoja technológií.
Jablkom sváru v nastavovaní podmienok spolupráce medzi Mexikom a súkromnými zahraničnými spoločnosťami môže byť hlavne podmienka vlastníctva zásob nerastných surovín. Ropné spoločnosti potrebujú tieto zásoby vykazovať vo svojich súvahách, čo by automaticky porušovalo podmienku výhradného vlastníctva ropy a zemného plynu štátom. V tomto odvetví je celkom prirodzené, že spoločnosti vykazujú rezervy, ktoré vlastnia, nakoľko na základe nich vedia investori následne odhadnúť budúcu ťažbu. Súčasný návrh zákona hovorí o tzv. profit-sharing contracts, teda kontraktoch na zdieľanie zisku. Takéto nastavenie je v ropnom priemysle skôr zriedkavé. Súkromná firma vtedy zdieľa s štátnym monopolom zisky (tie sú vyplácané v hotovosti), ale aj súvisiace riziká. Tento typ zmlúv existuje v Bolívii a Ekvádore a týmto krajinám priniesol len obmedzené zahraničné investície. V hre sú však aj tzv. production-sharing deals – dohody o zdieľaní produkcie, a tie by postavili Mexiko do podobnej pozície ako majú Brazília, Rusko alebo Čína. Tento model spolupráce by zaručil súkromným spoločnostiam kontrolu nad samotnou ťažbou a predajom ropy.
Prezident Pena Nieto si je vedomý, že investori potrebujú vykazovať rezervy vo svojich účtovných knihách. Jeho administratíva preto už má za sebou rokovania s Komisiou pre cenné papiere (SEC), na ktorých sa predbežne dohodlo, že spoločnosti budú môcť vykazovať ropné rezervy, no štát zároveň zostane jediným vlastníkom ropy. Prvé hlasovanie o veľkej reforme by malo v Senáte prebehnúť koncom októbra. Vláda by chcela reformu ústavy schváliť do konca tohto roka a celý proces by sa mal dokončiť do apríla budúceho roka.
(Zdroje: Forbes, The Wall Street Journal, Bloomberg)