Život stvára hlúposti. Nie je to tak dávno, čo prezident Spojených štátov amerických Barack Obama a zástupcovia Wall Street stáli oproti sebe v zákopovej vojne a hádzali na seba špinu. Teda, hádzali – hádzala ju v podstate len vládna administratíva, banky ako príjemcovia viac ako 350 miliárd dolárov záchranných prostriedkov ticho stáli a nechali si sypať popol na hlavu.
Koniec minulého týždňa však priniesol dramatickú zmenu a „kto je kto“ amerického sveta dostal pozvánku na poludňajšie stretnutie s prezidentom. Medzi pozvanými boli mená ako Vikram Pandit (Citigroup), Jamie Dimon (JPMorgan Chase), Lloyd Blankfein (Goldman Sachs), Kenneth Lewis (Bank of America), John Mack (MOrgan Stanley), John Stumpf (Wells Fargo), Donald Logue (State Street), Robert Kelly (Bank of New York Mellon). Suma sumárum, 15 najväčších mien Wall Street.
Krátko po stretnutí bola celá skupinka (a neskoršie každý jednotlivo) spovedaná zástupmi novinárov, ktorí dychtili po informáciách z tohto exkluzívneho sedenia. Odpovede boli však až prekvapivo totožné – jednalo sa o zdvorilostné stretnutie, prezident sa informoval o poslednom vývoji bankového sektora, jeho znalosti problematiky sú prekvapivo hlboké. Ale hlavne – „uistili sme sa, že sme v tom jeden za všetkých a všetci za jedného“. Keby to povedala ktorákoľvek iná skupina riaditeľov spoločností, dalo by sa tomu i uveriť...banky tu ale nie sú od toho, aby robili charitu. Sú tu pre zarábanie peňazí.
Aj preto (a nielen preto) sa ponúka kopec otázok:
- Svetu je kontinuálne ponúkaná dogma, že ak nebude zdravý americký bankový sektor, nedôjde k ozdraveniu americkej ekonomiky. Čo keď je to ale naopak a primárne by sa mala pozornosť zameriavať na širšiu ekonomiku?
- Vzhľadom k objemu peňazí, ktoré americký daňový poplatník (nedobrovoľne) investoval do bankového sektora, je vyššia miera pozornosti tomuto segmentu zo strany americkej administratívy pochopiteľná. Nezachádza však už príliš ďaleko?
- V neposlednom rade je potreba pýtať sa na to hlavné – má vôbec prezident krajiny vstupovať do správania jednotlivých podnikateľských subjektov (ktorými banky nepochybne sú) tak hlboko a tak aktívne, ako to teraz B. Obama robí? Tým viac sa totiž ľudia môžu pýtať, čo „si tam tí bankári a vládna administratíva vlastne dohadujú“.