O tom, že oceľ je jedným z najdôležitejších materiálov, ktorý sa využíva v najrôznejších odvetviach, niet pochýb. Vlády častokrát oceliarske odvetvie berú aj ako symbol ekonomickej sily a preto sa snažia chrániť si najmä svojich domácich producentov. Príkladom môže byť aj nedávne “pohrozenie“ francúzskej vlády o znárodnení priemyselného komplexu tamojšej spoločnosti , v prípade, že sa rozhodne zatvoriť časť výroby a prepustiť niekoľko stoviek zamestnancov.
Aj napriek slabému rastu globálnej ekonomiky vzrástla v minulom roku celková produkcia ocele o 1,2% na rekordných 1,55 miliárd ton. Rast produkcie ani celosvetový ekonomický význam tejto suroviny však nie vždy znamená finančný úspech. V Európe sú marže v tomto odvetví na veľmi nízkych úrovniach a aj Čína, v ktorej je tento priemysel stále v rozmachu, čelí podobným ťažkostiam. Najvážnejším problémom, ktorý sa však postupne vynára na povrch, je nadprodukcia. Rozsiahle budovanie kapacít sa začalo ešte v povojnovom období, neskôr tento boom pokračoval až do 60-tych rokov a následne sa spomalil (po ropných šokoch v 70-tych rokov). Odvtedy sa však kapacity oceliarskeho odvetvia dopytu výraznejšie neprispôsobili, a ďalšiu ranu mu navyše uštedrila aj posledná finančná kríza.
Ak sa bližšie pozrieme, v ktorom odvetví sa najviac využíva oceľ, zistíme, že takmer polovica produkcie ocele putuje do stavebného priemyslu, ktorý sa po roku 2009 prudko prepadol. Európska komisia uvádza, že celosvetová nadprodukcia v oceliarskom priemysle je približne 542 miliónov ton, pričom na Európu pripadá 80 miliónov a na Čínu až 200 miliónov ton. Z jej analýzy vyplýva, že pokiaľ by globálna produkcia zostala nezmenená aj po roku 2014, pri súčasnom raste dopytu by mohlo trvať ďalších 5 až 7 rokov, kým by sa dopyt vyrovnal ponuke.
Spotreba ocele v Európe bola v roku 2012 približne 145 miliónov ton, čo je skoro o 30% nižšie oproti predkrízovým úrovniam a stále klesá. Ekonomická situácia EÚ tiež nenasvedčuje, že by mohlo dôjsť k obratu. V USA je situácia o niečo lepšia, nakoľko ekonomika pomaly začína javiť známky oživenia. Lacná energia z bridlicového plynu a zotavujúci sa automobilový priemysel opäť začínajú ťahať dopyt po oceli. Investičná banka predpokladá, že spotreba ocele tento rok v USA vzrastie o 2,8%.
Tlak na marže oceliarní okrem iných spôsobuje aj rastúca produkčná kapacita v Číne, ktorá tlačí ceny oceli nadol po celom svete. Po dekáde expanzie došlo k tomu, že Čína momentálne reprezentuje polovicu celosvetovej produkcie. Aj keď sa vláda všemožne snaží vytvárať dopyt po oceli vo vlastnej réžii (najmä štátnymi zákazkami), oceliari rástli tak rýchlo, že tiež začínajú pociťovať nadprodukciu. Čína síce sľubuje, že bude konsolidovať svoje štátne podniky, ale tieto sľuby zatiaľ zostávajú len na papieri. Zdá sa, že hlavným cieľom vládnej garnitúry je disponovať lacným stavebným materiálom, ktorý im umožní ťahať ich stavebný priemysel, kým to bude možné. Ak sa však domáci trh nasýti, bude musieť oceľ začať exportovať aj mimo krajín, s ktorými má dlhodobé dohody, čo by ďalej mohlo pôsobiť na pokles cien.
Situácia v oceliarskom priemysle nie je teda príliš optimistická. Dopyt po tejto surovine síce tak skoro neutíchne, no pri súčasných reštrikciách v jednotlivých krajinách (najmä v Európe a v Číne), ktoré nedovoľujú konsolidáciu a zefektívnenie výroby, tak skoro k priblíženiu ponuky a dopytu nedôjde .
(Zdroje: The economist, The Wall Street Journal)